O koľko lásky som prišla

O koľko lásky som prišla... skutočný príbeh jednej rodiny

Koncom marca 2021 si Banská Bystrica pripomenula 76. výročie oslobodenia. Vojna v meste pod Urpínom sa skončila 25. marca 1945. Na Kvetnú nedeľu. Aj o týchto, pre ľudí v meste a okolitých dedinách významných marcových dňoch, píše vo svojej knihe Banskobystričanka Alica Frühwaldová.

V knihe O koľko lásky som prišla Alica Frühwaldová s veľkou dávkou lásky a citu, so smútkom no i nádejou vyrozprávala príbeh svojej rodiny. Jej mimoriadna osobná výpoveď začína slovami: „Dejiny a dianie druhej svetovej vojny sa neobyčajne citeľne dotkli celej mojej rodiny. Patrím k druhej generácii obetí nacistického besnenia, pre ktorú je typický a asi aj spoločný bolestný pocit straty. Dlhé roky, od samého detstva, nesiem vo svojej duši nenaplnenú túžbu mať starých rodičov aj tety, ujov, bratrancov, sesternice. Spísala som preto príbeh života a záchrany mojich rodičov, ako mi to, často cez slzy, dokázala vyrozprávať moja mamka. Ocko, so slzami v očiach, hlavne prikyvoval...“ (V texte sú použité aj ďalšie citácie z knihy O koľko lásky som prišla.)

Na prelome rokov 1944 a 1945 sa Oskár a Editka Bergerovci, rodičia Alice Frühwaldovej, ukrývali v lesoch nad Ľubietovou. Vďaka mnohým obetavým ľuďom prežili a dočkali sa tu aj oslobodenia obce. Tamojší evanjelický farár Ctibor J. Handzo si v ten deň, 22. marca 1945, zapísal do denníka: „Historický, pamätný deň Ľubietovej! Vo večerných hodinách po celodennej paľbe prišli na horný koniec obce prvé silné rumunské hliadky pod vedením nadporučíka Jura Teleucca.“

V tých dňoch Ľubietovou prechádzal priam zástup všetkých tých, ktorí prežili! Či už vysoko v horách, či vo dvoroch, v najrôznejších jamách, v zadných izbách a tajných skrýšach rodinných domov. Pridávali sa k nim tí, ktorí schádzali zo Šajby a z Povrazníka. Smutný pohľad na hladom, strachom a zimou vyhladovaný dav prenasledovaných. A medzi nimi moji rodičia. Medzi nimi môj otecko. Medzi nimi moja mamička. A môj brat, ktorý v tom najväčšom nebezpečí bol v absolútnom bezpečí. Skláňam sa pred vami, pred vami všetkými, ktorí ste neváhali a pomohli...

O koľko lásky som prišla

Dá sa slovami vyjadriť, o koľko lásky človek príde, keď stratí svojich blízkych ešte skôr, ako ich lásku spozná a pocíti? Nie, nedá. Ani slovami vyjadriť, ani číslami spočítať. Dá sa len spomínať. Alebo (ne)zabudnúť?

Dnes už viem, že v septembri 1941 – na svadbe mojich rodičov – celá moja rodina vo svojej pôvodnej, veľkej, krásnej a šťastnej podobe – všetci moji blízki, o ktorých lásku som prišla – sa stretli posledný raz...

Kniha O koľko lásky som prišla hovorí o rasovom prenasledovaní a tragických osudoch židovských rodín Mittelmannovcov z Brezna a Bergerovcov z Ľubietovej počas druhej svetovej vojny, o transportoch do nenávratna, o strachu, utrpení, aj odvahe ľudí pomôcť svojim susedom, známym ale aj neznámym v hraničných životných situáciách. A medzi tým všetkým svetielko nádeje v podobe lásky Oskára Bergera a Edity Mittelmannovej, rodičov Alice Frühwaldovej. To všetko je v knihe, spolu s rodinnými fotografiami, spomienkami na detstvo, na paradajkovú polievku, maľované džbánky, štolwerkové rezy alebo na obraz s príbehom záchrany mladého Oskára Bergera a jeho manželky Editky...

„Od detstva som vnímala, že čosi je v našej rodine nevypovedané a nevyslovené a v niektorých chvíľach som pociťovala určitý smútok. Pýtala som sa na starých rodičov, chýbali mi. Celý príbeh som sa dozvedela postupne a celá mozaika rodinnej histórie sa mi poskladala až v dospelosti. To zlo, o ktorom som sa dozvedela, vnieslo aj do mojej duše pocit hrôzy, ktorú moji blízki prežili, a čím ďalej tým viac som si vážila mojich rodičov, ich odvahu a vôľu prežiť,“ hovorí Alica Frühwaldová, rodená Belanová (po vojne si jej otec zmenil priezvisko Berger na Belan).

28. marec 1942 – do jedného z prvých mužských transportov vzali môjho starého orca Huga a jeho brata Emila Mittelmannovcov a mnohých iných, hlavne mladých Brezňanov židovského pôvodu. Cieľová stanica transportu: Lublin. Nestačili sa ani rozlúčiť.

6. jún 1042 – do ďalšieho transportu vzali moju starú mamu Šári a jej mamičku Ernu, aj moju tetu, vtedy šesťnásťročnú Licku. Cieľová stanica: vyhladzovací tábor Sobibor. Ani ony sa nestačili rozlúčiť. Stihli napísať aspoň niekoľko slov svojim milovaným deťom. Licka, len pár dní pred transportom, napísala list svojej sestre Editke a švagrovi Oskárovi. Dúfali, že keď budú prechádzať Bystricou, možno ich zázrakom na stanici ešte uvidia.

Alica Frühwaldová priznáva, že jej trvalo veľmi dlho, kým to celé spísala a hovorí aj prečo:

„Spomínam si, ako som našla mamku plakať pri správach v televízii, keď boli zábery na pochodujúcich kotlebovcov v uniformách, ktoré jasne pripomínali uniformy gardistov z obdobia Slovenskej vojnovej republiky. Vrátili sa jej strach a obavy, a všetko to hrozné jej defilovalo pred očami spolu s nimi. Otecko už vtedy nežil, zomrel v roku 1990. Vnúčatá už boli na svete, hoci ešte malé, no a ja som si povedala, že musia vedieť, čo sa v ich rodine dialo počas druhej svetovej vojny. Hlavne preto, aby vedeli čeliť vplyvu názorov, ktoré kotlebovci šírili a aby sa nikdy nedali ovplyvniť takými názormi. Trvalo mi naozaj veľmi dlho, kým som to celé spísala, aj mňa ovplyvnila obava, aby sa nič rodine nestalo, kým bol Kotleba županom...“

Ľudia o našom pôvode vedeli

Počas bojov o oslobodenie Banskej Bystrice sa v meste narodili štyri deti. Prvé banskobystrické „dieťa slobody“ sa narodilo 25. marca 1945 v pivnici domu blízko centra mesta. O dva mesiace neskôr, 26. júna 1945, v „starej nemocnici“ prišlo na svet prvé povojnové banskobystrické židovské dieťa. Ivan Belan, starší brat Alice.

Narodil sa zdravý, životaschopný chlapček, ktorý si vo svojom prenatálnom živote vytrpel svoje. Malá slávnosť, ktorou Iva privítala rodina doma, bola prvá slávnosť pri prestretom bielom stole po vojne. Namiesto obrusu bol stôl prikrytý posteľnou plachtou. Bolo to prvé stretnutie zdecimovanej rodiny a pár blízkych priateľov, ktorí prežili...

Alica sa narodila dva roky po vojne. S rodičmi a s rodinami priateľov chodili do prírody, často sa navzájom stretávali a rástli bez akýchkoľvek problémov so spolužiakmi a s rovesníkmi.

„V päťdesiatych rokoch sa ešte v škole učilo náboženstvo a pýtali sme sa rodičov, prečo my naň nechodíme. Banská Bystrica bola vtedy ešte menšie mesto, ľudia o našom pôvode vedeli. Veď sme žili v meste, kde si rodičov pamätali s hviezdou na kabátoch... Vyrastali sme v Späthovej vile na vtedajšej Stalinovej ulici. Dnes je to ulica Skuteckého. Bol to bezchybný kút Bystrice, bezchybný dom s veľkým vnútorným dvorom. Oproti nám boli kasárne a vojenská záhrada vedľa domu doktora Petelena, pôvodne domu projektanta Juraja Hudeca. Banoš ešte nezastavaný... mali sme veľké pole pôsobnosti. Chodili sme sa lyžovať na Jesenský vŕšok a keď postavili budovu rozhlasu, tak na Urpín. Korčuľovali sme sa na zamrznutých močiaroch v priestore, kde je teraz Terminál, dlho predtým, ako postavili zimný štadión. S rodičmi sme radi chodievali aj na Sliač, pamätám si prekrásnu výsadbu kvetov a parkov v okolí kúpeľov. Od jedenástich rokov som hrávala basketbal, v žiackych aj dorasteneckých družstvách, a hrala som aj za ženy v banskobystrickej Slávii,“ spomína. A spomína aj na soboty a nedele svojho detstva, ktoré boli také výnimočné, že si tiež našli miesto v jej knihe.

„Áno, soboty a nedele boli určite výnimočné. Chodievali sme cez Ľubietovú až hore do Hutnej doliny, kde sme sa na celý deň utáborili pri potoku. Ďalšie bezpečné miesto na Zemi. Ďalšie zásoby tých najkrajších spomienok. Omilinka pobalila povestný hnedý piknikový kufrík, kde nechýbala termoska s tekvicovým prívarkom. Mimochodom, pri jedení ktorého sme v Ľubietovej výnimočne zabudli aj frflať – podávaný uprostred voňavej prírody, na bordovo-šedej deke (kde-tu sa už párala) jednoducho chutil aj prívarok. V tom čase som, pochopiteľne, ani netušila, aké hrôzy sú pre Omilinku s Dedym spojené s týmto miestom, mňa obklopovala len príroda vo svojej skvostnej voňavej kráse...“

Alica Frühwaldová, rod. Belanová, sa narodila v roku 1947 v Banskej Bystrici. Slovenský a anglický jazyk a literatúru študovala na Pedagogickej fakulte UK v Trnave (1966 - 1970) a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1978 - 1984). Ako učiteľka anglického jazyka pôsobila v Základnej škole na Triede SNP (1970 - 1979), v Gymnáziu na Triede SNP (1979 - 1991), v Slovenskej zdravotníckej univerzite ( 2006 - 2011) a naposledy, od roku 2017, na Univerzite tretieho veku UMB. V rokoch 1992 - 2006 bola manažérkou English Teaching Resource Centre The British Council v Banskej Bystrici a v rokoch 2012 - 2015 pôsobila ako lektorka anglického jazyka v rámci projektov EÚ a ŠPÚ Vzdelávanie učiteľov základných škôl v cudzích jazykoch. Začiatkom novembra 2000 Alica Frühwaldová sprevádzala princa Charlesa počas jeho návštevy Banskej Bystrice a tunajšieho British Council.

Kniha Alice Frühwaldovej O koľko lásky som prišla, je sugestívnym príbehom židovskej rodiny prenasledovanej počas druhej svetovej vojny. Príbeh, ktorý jej vyrozprávala mama. Autorka v knihe opisuje, ako sa jej rodičia spoznali, zosobášili a v akých ťažkých podmienkach, ukrytí v horách, ale plní lásky jeden k druhému, prežívali vojnové dni. Opisuje osudy svojich starých rodičov a ďalších blízkych, o ktorých lásku ju vojna obrala... Je to príbeh o tragických stratách, o strachu, utrpení aj odvahe. Príbeh o statočných ľuďoch neváhajúcich pomôcť svojim blížnym v hraničných životných situáciách. Ale tiež spomienka na návrat domov a na život po vojne. To všetko ovplyvnilo druhú aj tretiu generáciu autorkinej rodiny, ktorá svoju knihu venovala „svojim milovaným rodičom, na pamiatku svojich blízkych, o lásku ktorých prišla, a svojim vnúčatám, aby vedeli prečo...“

Anna Gudzová

Recenzia knihy

Alica Frühwaldová
O koľko lásky som prišla
Druhé upravené vydanie
PRO, s. r. o., Banská Bystrica 2022

Sila, ktorá ich držala počas ich života, bola neviditeľná a taká skutočná ako vzduch, ktorý dýchame. Moje spomienky na ich láskavosť žijú a budú žiť navždy... Majú moc a čaro dodávať onú zvláštnu esenciu, ktorá mne samej pomáha zvládať moje vlastné životné zákruty. Ako prichádzajú a odchádzajú, vždy mi neúnavne pripomenú, že akékoľvek moje trápenie je na míle vzdialené od skutočného nebezpečenstva a ľudskej bolesti...

Vyznanie, ktoré vyslovuje jedna z vnučiek hlavných protagonistov knihy Alice Frühwaldovej O koľko lásky som prišla, je spolu s vyznaniami ostatných ich vnúčat najkrajším, najpôsobivejším doslovom, aký si možno k príbehu rozvíjanému v danej knihe predstaviť. Je to príbeh o holokauste, nie veľmi typický, neodohráva sa v koncentračnom tábore, ale „iba“ v skrýšach na povalách sedliackych domov, v napochytro vykopaných podzemných úkrytoch uprostred lesa, v zime, v nepohode, príbeh, ustavične sprevádzaný obrovským strachom, či nepriateľské oko úkryt neobjaví, či tí, čo sa v ňom tlačia, neskončia pod guľkami nemeckých vojakov alebo gardistov.

Silne emotívny záver knihy v podobe vyznaní najmladšej generácie rodiny hlavných postáv vhodne vyvažuje faktografický úvodný text, ktorý podáva obraz o situácii židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1938 až 1945 a ktorého autorom je náš popredný historik – univerzitný profesor Eduard Nižňanský.

Obe polohy – výrazná emocionalita a vecnosť údajov približujúcich historickú realitu spomínaného obdobia a mapujúcich jednotlivé etapy zhoršujúceho sa postavenia židovskej komunity u nás, sa vzájomne prelínajú v celej knihe. Za autorkiným zdanlivo pokojným rozprávaním o svojich rodičoch – od okamihu, ako sa v mladosti zoznámili vo vlaku idúcom do Banskej Bystrice až po ich starobu – je v texte až hmatateľne prítomná nesmierna hrôza, ktorú musela dvojica prežívať počas vojny, keď bola odkázaná na pomoc svojich záchrancov. Aj o tých hovorí autorka, približuje nám obyčajných dedinských ľudí, ktorí riskovali svoje životy, životy celej svojej rodiny, a predsa pomáhali prenasledovaným...

Paradoxne, slovom, ktoré sa v knihe najčastejšie opakuje, a to je ďalšia z netypických čŕt tohto príbehu o holokauste, je slovo láska (prípadne slová odvodené od nej). Znie to až neuveriteľne, ale láska v najrôznejších podobách presvetľuje autorkino rozprávanie od prvej až po poslednú stranu knihy. Obyčajná pozemská láska, hrôzami vojny, ale aj neskorším povojnovým každodenným životom skúšaná láska, z ktorej protagonisti čerpajú silu. Spájajúca manželskú dvojicu, rodičov s deťmi, bližších i vzdialenejších príbuzných, priateľov... A, samozrejme, aj láska k samotnému životu, láska, ktorá pomohla prežiť Edite a Oskárovi Bergerovcom všetky útrapy a hrôzy, tá, ktorú dvojica protagonistov po tom, ako začala po vojne nový život, bola schopná rozdávať plným priehrštím deťom a vnúčatám, širšiemu príbuzenstvu, spriateleným bytostiam... A rozdávala ju aj za tých, ktorí ju už nemohli dávať, pretože sa z táborov nikdy nevrátili, tak ako napríklad autorkini starí rodičia, bratranci, ujovia, jej sesternice či tety...

Na oboch hlavných postavách možno obdivovať nielen statočnosť, pevnú vôľu, nezlomnosť a tiché hrdinstvo v ťažkých dňoch a nociach, keď natlačené v malom lesnom úkryte s inou, a veru nie málopočetnou rodinou, nepodľahli panike, udržali si pokojnú myseľ a boli schopné deliť sa s inými aj o skromný prídel potravín. Nemenej obdivu si zaslúži ich schopnosť postaviť sa po skončení vojny opäť na nohy, nezatrpknúť na život a na iných ľudí, nestratiť k nim dôveru, nerezignovať, ale začať nanovo, trpezlivo tvoriť láskyplný domov pre deti i vnukov, pestovať v nich napriek všetkému zlému, čo prežili, hodnoty ľudskosti, ba dokonca aj životný optimizmus... Pestovať v nich lásku či láskavosť – aj ako nezištnú starostlivosť o druhých, ako bytostný záujem o nich, o ich potreby, ako spôsob ľudského spolubytia a zmysel existencie, ako pocit súdržnosti a previazanosti. Láska ako dar, ktorý si môžeme vzájomne odovzdávať a prijímať aj v najnepriaznivejších životných podmienkach – sa tak stáva treťou hlavnou protagonistkou knihy, veď akiste nie je náhodné, že sa vyskytuje aj v jej názve...

Alica Frühwaldová rekonštruuje spomienky vyrozprávané oboma rodičmi, do nich zakomponúva rôzne rodinné dokumenty, rodokmeň oboch rodičov, korešpondenciu, fotografie, a to všetko podáva optikou dospelej dcéry. Zaznamenávajúc reálne udalosti, ktoré tvorili príbeh židovskej dvojice a ich príbuzenstva, vedie s nimi dialóg. Nie ako pasívna pozorovateľka a komentátorka „z dištancu“, ale ako pozorovateľka spoluprežívajúca všetko, čím prešli jej rodičia i ostatní príbuzní – zachránení a aj tí, ktorí v táboroch našli smrť. Spôsob, akým je kniha koncipovaná, ako aj autentickosť autorkinho štýlu pri písaní o konkrétnych epizódach zo života rodičov, nás strhujúco vťahuje do príbehu, aj my sa stávame – hoci zaiste v inej miere – spolucítiacimi a spoluprežívajúcimi bytosťami.

Možno práve taký bol aj druhotný autorkin zámer – nielen zachovať spomienky na predkov, priblížiť mladším generáciám v rodine utrpenie, ktorým ich rodičia či starí rodičia museli ako „rasovo nevhodní“ vo vojnových rokoch prejsť, ale aj zasiahnuť ostatných, ktorí budú knihu čítať, pripomenúť tragickú časť našej histórie.

V tejto súvislosti spomeniem ešte ďalší netypický, ba celkom mimoriadny aspekt tejto knihy, presnejšie, jej vydania. Vydavateľstvo PRO oslovilo budúcich čitateľov knihy s tým, aby prispeli na bezplatnú distribúciu knihy do škôl v SR a aby sa tak príbeh Edity a Oskára dostal do rúk čo najväčšieho počtu mladých čitateľov a nedal zabudnúť na nebezpečenstvo podobných hrôz... Projekt bol úspešný, navyše pokračuje seminármi pre učiteľov, aby čo najlepšie využili potenciál knihy pri vzdelávaní o mieri. Kniha tak žije, koluje medzi študentmi, pripomína prežité tragédie a vystríha pred ich opakovaním, čo je dnes naozaj prepotrebné.

A na záver ešte jedna pozoruhodnosť: kniha vyšla paralelne aj v anglickom preklade autorkinej dcéry, ktorá v Kanade pôsobí ako učiteľka. Nestáva sa často, aby si kniha slovenskej autorky našla tak rýchlo cestu k čitateľom v cudzine. Vypredané prvé vydanie a záujem o druhé vydanie v tlačenej aj elektronickej forme potvrdzujú, že téma, ktorú prináša kniha Alice Frühwaldovej, je aktuálna v celom svete.

Etela Farkašová