Konzervatórium Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici 1992 – 2017

Mgr.art Milan Olšiak,Ph.D (27.12.2018)

S ubiehajúcimi rokmi si s úžasom a vďačnosťou stále viac uvedomujem, že Božia láska, keď zaklopala na srdce autorky knihy Márie Strenáčikovej, mala s Konzervatóriom Jána Levoslava Bellu oveľa väčšie plány, ako iba vytvorenie miesta, ktoré by prijímalo na štúdium hudby, spevu, tanca mladých ľudí.

To, čo je v knihe skutočnou novotou, je cesta umelca, na ktorú sa títo mladí ľudia podujali a ktorá sa pre nich stala naozajstnou školou života, slobody a viery. Je to cesta, na ktorej dochádza k otvoreniu, formovaniu vnútorného talentu a osobnosti človeka ale i pádu a zlíhaniu, ktoré otvára srdce pre ďalší krok vpred, oživuje nádej a daruje hlbokú radosť, ktorú vždy hľadali.

Na týchto stranách knihy sa s vami túžil autor podeliť o niektoré zaujímavosti, ktoré vznikli na rozličných miestach a v rozličných situáciach, či veľkých významnych stretnutiach alebo počas spontánnych stretnutí budúcich mladých umelcov. Čítanie písmenok a myšlienok v knihe vzbudzuje u čitateľa jednoduché, ale pravdivé slová pretože sa zrodili v srdci, ktoré do hĺbky načúva životu a úspechov mladých ľudí a ich pedagógov. Sú to slová prežiarené reálnou skúsenosťou, ktoré žijú v nás. Som si istý, a myslím si že tieto myšlienky zrodené z pravej originality, z oduševnenej a nezištnej službe životu, majú čo povedať aj ďalším čitateľom.

V knihe som pochopil, že ak robíme niečo s láskou, so zanietením i radosťou, čas sa mení na večnosť. Prijímame mladých ľudí a snažíme sa odpovedať na potreby, ktoré majú dnes, neznepokojujeme sa tým, čo bude zajtra. Chceme spolu s nimi prežívať prítomnosť tak, ako žijú oni, plnú prekvapení, nočakávaných zvratov, úspechov, pocitov, bolesti, boja, prehier i radostí. Chceme si vzájomne pomáhať, aby sme nadobudli pozitívny pohľad na dar života, aby sme boli schopní úsmevu i vtedy, keď sa nám do očí tlačia slzy, schopní odpustenia, aj keď nám druhí odvrátia tvár, začať vždy odznova s dôverou bez ohľadu na urážky či negatívnu kritiku.

Pod pojmom život chcem preto v závere spomenúť i naše deti, ktoré su budúcnosť ľudstva, ktoré sa neustále rodia a rastú. Tento príbeh sa nikdy neskončí. Našou povinnosťou je dieťa hájiť, ochraňovať a pomôcť mu rozvinúť sa. ,,My všetci" pedagógovia sme povolaní napĺňať túto úlohu konkrétnymi skutkami počas dňa, darovaním dôvery, úprimným záujmom, hlbokým počúvaním, mlčaním vo chvíľach provokácie, dôslednosťou vo výchove, našou vlastnou vnútornou radosťou a slobodou.

V Banskej Bystrici 27.12 2018