Farkašovej slová na pomedzí
Čitateľ (i poslucháč, pretože kniha obsahuje aj CD s nahovorenými básňami) je od prvého verša zbierky Etely Farkašovej Opretá o ticho vtiahnutý do (pre túto autorku typicky) mámivého náladového sveta, v ktorom čas plynie v „kruhodráhach". Ticho nie je to isté, čo mlčanie, a myšlienky sa síce trieštia v snahe o „vypovedanie nevypovedateľného", ich úlomky sa však zakaždým zlúčia do zmysluplnej výpovede - trebárs práve o trhline medzi označujúcim a označovaným: „Slová zase raz opustili veci, / z ktorých sa kedysi vykľuli: vzdialili sa, odcudzené."
Hrdinka (podobne ako jej „prozaická sestra" v autorkinej poslednej próze Fragmenty) vie o absencii oporných bodov, dostihuje ju melancholické (čomu zodpovedá aj nálada mnohých básní) vedomie, že život je „iba pár mávnutí krídel". No i tak, alebo práve preto sa neustále pokúša o existenciálnu aj verbálnu celistvosť a presah - oboje nachádza aspoň na chvíľu v zahmlievajúcich sa spomienkach a snoch, v intenzite práve prežívaného, v písaní a v akomsi pozitívne tieniacom vedomí, že celok je aj vo úlomkoch, respektíve, že sa „fraktálovo" zrkadlí vo svojich častiach.
Napriek tomu, že autorka tematizuje diskontinuitu a neistotu, napríklad v tom, či sa jej podarí „spriateliť sa / (alebo aspoň zmieriť) / so svojím vlastným časom", jej výpoveď sa nesie vo veľmi pokojnom tóne, zápis sa vyznačuje pevnou štruktúrou, metaforickou zomknutosťou a subtílnosťou.
Dochádza pritom nie k napätiu medzi obsahom a formou, ale skôr k precíznemu vystihnutiu životného pocitu hrdinky/autorky. Tá čitateľovi svoje posolstvo nielen oznamuje, ale takto nás nepriamo i zapája do precítenia skutočného (pretože nie hysterického - napokon, najväčšie životné drámy sa často odohrávajú v tichosti) stavu na (prestupnej) hranici medzi „tu" a „tam", „teraz" a „vtedy" - dosadiť si konkrétne asociácie je už na čitateľovi.
Lyrická subjektka si uvedomuje torzovitosť a nepôvodnosť zdanlivo originálnych postrehov, vyzdvihuje však ich autenticitu pre jednotlivý život „tu a teraz". To platí aj pre Farkašovej poéziu, ktorá síce neposúva hranice súčasnej básnickej produkcie, predstavuje však ďalší formálne zvládnutý ťah na - každou novou knihou pretvárajúcom sa - textovom obraze tejto plodnej a vyrovnanej autorky.
Pretože, akýkoľvek druh či žáner si Farkašová zvolí pre svoju výpoveď, zakaždým vytvorí mnohorozmerné, nezjednodušujúce a formálne fluidné dielo, ktoré je nateraz „dajme tomu básňou".
Derek Rebro
Pamäť ako básnické svedectvo
Prozaičku a esejistku Etelu Farkašovú netreba obzvlášť predstavovať. Jej dlhoročná prítomnosť v kontexte slovenskej literatúry je neprehliadnuteľná. Napokon jej pozoruhodné tvorivé výkony vypovedajú o autorkinom prínose aj do žánrovej rozmanitosti. S dodatkom, že tieto zložité sujetové a tematické vzťahy si vyžadujú vnímavého čitateľa. Dokladom umeleckej vyhranenosti je aj básnická zbierka Opretá o ticho. Jej odbočenie od prózy možno hodnotiť ako prekvapenie len na prvý pohľad, pri znalosti jej diela sa príklon k básnickému slovu javí ako prirodzený vývinový oblúk.
Básnická zbierka pozostáva z dvoch častí: Na rube času a Spejem do hudby. Ako už vyplýva z ich názvov, jednotiacou líniou je fenomén plynutia a vnímania času, jeho pominuteľnosti, dôležitosť pamäti a celistvosti spomienok. Na druhej strane motívy hudby povznášajú ponad úzkosť a bolesť, roztvárajú krídla v slobodnom priestore, dotvárajú melodiku a rytmus verša. Farkašovej je cudzia povrchnosť, s dôslednosťou bádateľa pátra po bytostných podstatách. Práve pamäť sa v jej podaní stáva závažným argumentom smerujúcim ku kontinuite a k zmyslu pokračujúceho: „zapamätané / slová, / veci, / pohyby, / a najmä tváre“. Čo v reálnom svete nenávratne zaniká, v jej básnickom svete s definitívnou, ale nie s uzavretou platnosťou pretrváva. V súvislosti s týmto zvažuje hodnotu vypovedaného a napísaného ako sceľujúceho aktu sprítomňovania. Farkašová starostlivo váži každé slovo, triezvo prehodnocuje a akoby len z vedľajšej pozície konštatuje jedinečnosť všedného okamihu. Svoje stanovisko tlmočí bez pátosu a sentimentality, nemá sklony k moralizovaniu ani k idealizovaniu. Napriek tomu reflexiu prežitého nezjednodušuje, so zdravou skepsou a s nestranným odstupom vynáša na svetlo svoj rýdzi „zázrak druhostvorenia“. Ticho nie je pre ňu iba mlčaním, je najmä autentickou a úprimnou sondou k sebe samej a k blízkemu okoliu.
Prestupujúcou zložkou Farkašovej poézie je racionálna presnosť, s akou selektuje, konkretizuje a pomenúva javovú skutočnosť. Vypätá emocionalita je u nej ustrážená na prijateľnú mieru, no nie je zmyslovo a pocitovo neutrálna, len v rámci vypestovanej disciplíny týmito prostriedkami neplytvá. Opusteným veciam a zabudnutým udalostiam s hravou ľahkosťou priraďuje ich pôvodné miesta a mená. Áno, aj pochybuje a polemizuje, ale tieto aspekty zvyšujú napätie a vzťahovú otvorenosť. Prostredníctvom lyrického subjektu otvorene priznáva svoje straty: „neprišla si až k cieľom mnohých z ciest, na ktoré si sa vybrala“. Ťaží predovšetkým z overenej istoty odpozorovaného a precíteného, má ďaleko od účelových gest a vnútornej mimiky prispôsobujúcej sa dobovej situácii. Odmieta jednoduché, ale zradné prístupy k jadru, zámerne volí náročnejšiu cestu, počas ktorej dôkladne spoznáva svoje možnosti. Osobné krízové momenty si spája so šancou nazrieť na vlastný životný výsek z dosiaľ neznámeho uhla. Stavia na výnimočnosti detailu, na jednoznačnosti zapamätaného. Jej mikroskopické odkrývanie atmosféry latentného sveta je príťažlivé a suverénne zvládnuté.
Táto básnická zbierka má reálne ambície prispieť do vývojového spektra súčasnej poézie. Nemožno obísť ani vizuálnu stránku knižky, krehké ilustrácie Květy Fulierovej, špičkovú grafickú úpravu a celkové dotvorenie. Jej súčasťou je aj zvuková nahrávka na CD v interpretácii Jany Oľhovej.
Miroslav Brück
