Hodnotenie čitateľov

Vaša cena:

9,00 €Kúpiť knihu

Podrobnosti o knihe

  • TextEtela Farkašová
  • IlustrácieKvěta Fulierová
  • Vydanieprvé, august 2013
  • VydavateľstvoPRO Banská Bystrica
  • Kategóriabeletria, poézia
  • Počet strán96
  • Formát14 x 24 cm
  • Väzbapevná
  • Jazykslovenský
  • ISBN978-80-89057-41-2
– sen,
v ktorom sa premenená
na polostrom s hornou časťou človečieho tela,
posúvam v čase do čoraz spodnejších vrstiev,
prstami nahmatávam hrubé uzly
na svojich prakoreňoch tesne prepletených
s koreňmi iných dávnych i nedávnych,
len zdanlivo vzdialených stromov –

Hlavnými témami lyrických textov štvrtej samostatnej zbierky veršov prozaičky, poetky, esejistky Etely Farkašovej sú príroda, jej premeny, inšpirácie, ktoré navodzuje, a poézia ako spôsob autorského sebavyjadrenia, ako aj všetko to, čo zapĺňa každodenný priestor medzi nimi.

Farkašovej texty už tradične výtvarne sprevádzajú krehké a sugestívne ilustrácie Květy Fulierovej.

Viera Benková (19.7.2015)

Medzi záhradou a básňou
Skôr ponor do prírody, rozjímanie autorky nad časom a jeho úbytkom, vnútorné svety podané s filozofickým nadhľadom...
Pridajte Vaše hodnotenie
Vaše hodnotenie:

Farkašová zakvitla opäť vo svojej záhrade

Etela Farkašová už nie je v poézii nováčik, a predsa je jej nová knižka Medzi záhradou a básňou /vydavateľstvo PRO Banská Bystrica/ prekvapením. Hlavnou hrdinkou je sama autorka, ktorá sa stáva stále viac súčasťou prírody, presnejšie - stále viac jej rozumie /teda aj sebe/. A čitateľovi tiež tým pádom niečo zo záhad jestvovania objasňuje, posúva ho.

Vo veršoch sú síce aj slová obdivu k stromom, jazierku, oblakom a inej kráse, ale v tejto knižke Farkašová najmä zbiera dôkazy: Vo veršoch podáva drobné, ale veľmi konkrétne a presné zistenia o živote. Tento jej výskum – napriek nostalgii, ktorá je v knižke ako podtón stále prítomná – pôsobí optimisticky. Ako keby aspoň čiastočne dešifrovala zmysel života a ponúkla „návod“ na vyrovnanosť, zmierenie sa, hoci priznáva:,:… čoraz väčšou záhadou ostáva medzera medzi životom a smrťou, neuchopiteľné zákmity zrodu a zániku..“ Ona to miesto skúma básňou.

Vracia sa v nej k rôznym životným okamihom, k ľuďom, ktorých stretla, ktorých ľúbila, k slovám, ktoré čítala, či použila, k miestam na ktorých bola a veľmi originálnym spôsobom – dokážu to asi len verše – tieto skúsenosti so sympatickou pokorou a otvorenosťou, prehodnocuje. Čitateľ má z nich intelektuálny zážitok /sú múdre/, ale aj zmyslový /sú vzrušujúce/.

V texte sú vône a zvuky prírody, farby a chute, výjavy i nálady… Človek je akoby priamo v jej veľkolepej záhrade /hoci Frakašová v jednej básni priznáva, že v skutočnosti je to skromný kus prírody a návštevníci sa niekedy čudujú, že to je tá jej známa záhradná múza/ a cíti to, čo ona. Ukazuje sa, že medzi záhradou a básňou sú ešte ďalšie zaujímavé územia, v ktorých dozrieva zázračná úroda. Autorka píše, že už je na úseku života, ktorý sa rozhodla prejsť pomaly, pešo, bez naháňania sa. A toto má ľudská myseľ rada – potom vydá aj krásny a mnohovýznamový verš. Ako napríklad tento: "… čoraz častejšie si myslievaš, že k ceste patrí okamih, keď sa noha oprie o kameň, splynie s jeho nehybnosťou, pretože aj pristavenie máva svoju váhu a svoj zmysel.“

Pri tejto knihe sa oplatí pristaviť. Kultivovanou spoločníčkou autorky je Kvetoslava Fulierová, výtvarníčka a priateľka, ktorá knižku ilustruje obrazovým čítaním z kôry stromov. Niečo podobného robí aj poetka – čas všetko obalí kôrou, aj samého človeka, v tej kôre je však kresba, ktorá je stopou života.

PRAVDA | 18.09.2013

Stojac bokom, no zásadne

Spisovateľka, filozofka a esejistka Etela Farkašová je na slovenskej kultúrnej scéne prítomná vyše tri desaťročia. V roku 2006 sa predstavila aj ako poetka, recenzovaná kniha Medzi záhradou a básňou – s pôsobivými a s básňami funkčne korešpondujúcimi ilustráciami Květy Fulierovej – je jej štvrtou samostatnou zbierkou.

Podobne ako vo svojej prozaickej tvorbe aj v tej poetickej autorka opakovane prehlbuje svoj typický rukopis a rozvíja viac-menej konštantný register tém a motívov. Jej písanie tým pripomína (v mnohom odlišný) rukopis ostatných zbierok Mily Haugovej. Obe sa vypisujú z pre ne dôležitých tém a pre obe je typické relatívne silné prepojenie života a tvorby. A to tak v textovej rovine, napríklad prostredníctvom úvah ich hrdiniek („čo sú slová, ak nie sú vo mne“), ako aj v napojení na mimotextovú realitu, ktorej ozveny sa pretavujú do veršov. Pochopiteľne, nie priamočiaro – zakaždým sme zákonite unášaní „rozpíjajúcimi sa tvarmi/viac-menej fiktívneho príbehu“.

Ich texty sú prepojené i v dôležitosti, akú pre ich lyrické protagonistky zohráva záhrada, hudba či ticho. Posledné sa do veršov odtláča nielen v podobe filozoficky zaťaženého motívu, ale aj v nadväznosti na starnutie autoriek, prípadne ich hrdiniek, ktoré sa v dôsledku toho čoraz väčšmi nachádzajú v pomyselnom stave: Ešte tu, už tam.

Nemožnosť nepísať

Práve čoraz priamejšie reflektovanie konečnosti života nielen v abstraktnom, ale aj v individuálne zakúšanom zmysle je v novej Farkašovej zbierke prítomné najvýraznejšie: „každou básňou akoby si sa tak trochu lúčila… nemôžeš nezbadať, že smerovka / je čoraz jednosmernejšia“. Popri jej ustálenom motivickom inventári (okrem spomenutých napríklad postava matky, partnera, pravidelné literárne a filozofické inšpirácie) tak práve blízkosť fyzického konca lyrickej subjektky pôsobivo nasvecuje väčšinu veršov autorkinej aktuálnej knihy. Podobne to bolo v prípade Haugovej zbierky Miznutie anjelov a Farkašovej prózy Stalo sa, v ktorých sa hrdinky (každá inak) vyrovnávali s definitívnym odchodom svojej matky. Farkašovej hrdinka pritom prijíma smrteľnosť čoraz pokojnejšie: „akoby si sa už menej bála / večného znehybnenia, / ktorého predstava / ti kedysi v detstve / nedávala zaspať“.

Verše oboch autoriek spájajú aj pochybnosti o zmysle písania, čo jednak korešponduje s permanentne nespokojným hlasom ich hrdiniek a jednak to vzhľadom na „nemožnosť nepísať“ vnáša do básní napätie a spolupodieľa sa na ich nejednoznačnosti. Vo Farkašovej veršoch zápasí okrem iného postštrukturalizmom poučený autorský subjekt, vedomý si nutne nepreniknuteľnej „významovej škrupiny“ a jazykovej autoreferenčnosti – „čo ak by báseň / naozaj ukazovala len na masku… ak by pero kreslilo len znaky, / ktoré nikdy nepreniknú / za seba“ – s uvzatou túžbou po celistvosti a zmysle: „pravé slovo všetkých pravostí… jadro všetkých jadier“.

Tento viacerými knihami sa vinúci konflikt (typický aj pre niektoré knihy náladovo a poeticky značne odlišnej poetky Nóry Ružičkovej), ktorý sa javil ako osobnostná hrdinkina súčasť, sa ukazuje čoraz väčšmi ako získaný, a teda korešponduje s filozofickými inšpiráciami autorského subjektu: „celý život ma učili… klásť správne, jasné otázky… čím viac logickosti a presnosti, / tým viac pochvál… koľko času muselo pretiecť, / kým som v disciplinovanej mysli… začala škrtať / hadovité znamienko / (dychtivo prahnúce po jednoznačnosti, / po absolútnych istotách) / a medzeru po ňom prekrývať mlčaním…“

Nostalgia prítomnosti

Zatiaľ čo v niektorých svojich knihách Farkašová napája daný konflikt na rodový rozmer, v zbierke Medzi záhradou a básňou sa problematizujúca reflexia ženskosti ozve priamejšie len raz: „načúvaš… hlasom… dávno mŕtvych žien: // v ozvenách praslice / hľadáš si / svoj vlastný“. Nepriamo je však hrdinkino vymykanie sa zo stereotypov prítomné, pričom je v zhode s poetikou zbierky nanášané pokojným tónom: „ako len nemáš rada / predstavu hraníc / vytýčených cudzou rukou“. V kontexte písania ženami je (ešte stále) príznakové i silne racionálne podložie básní a ich filozofické pozadie.

Dvojznačnosť je jedným zo základných, no pre túto hrdinku skôr nevítaných („odvaha / ukotviť sa vo svete bez istôt, / v prijatí ambivalencie / za jediný možný model“) princípov jej života, či autorkinho básnenia: nielen „spomalenie“ vníma ako pozitívnu aj negatívnu hodnotu. Táto dvojznačnosť potom spolu s reflektovanou zložitosťou žitej reality a názorového spektra kontrastne komunikuje s poetologickou umiernenosťou, až cudnosťou Farkašovej veršov. Je pre ne typické pokojné plynutie viet, civilnosť, ktorá sa zároveň zaujímavo snúbi so slávnostnou atmosférou zaznamenávaných dejov, impresií, spomienok či reflexií.

Vyznenie básní by sa dalo nazvať okrem iného ako nostalgia prítomnosti. Sme síce svedkami konvenčných metafor a občas i ohmataných básnických postupov, len výnimočne na hranici (!) banality alebo samoúčelnej maniery (básne interval na tetive či pokojná lektúra). Texty sú však uchopené svojskou a literárne zorientovanou autorkinou rukou, vedomou si rizík „na pomedzi gýča“, takže zväčša suverénne plynú bez toho, aby nás urážali vyčerpanosťou bez pridanej hodnoty.

Skôr starosvetsky, ale hodnotne

Na kvalite tejto poézie sa spolupodieľa aj jej naznačený interdisciplinárny rozmer. Básne sa vyznačujú presahmi rôzneho druhu vrátane intertextových súvislostí, pre ktoré však často nie sú podstatné mená inšpiračných zdrojov. Tie sa (spolu s životnosťou „chradnúcej pamäti / z roka na rok vrtkavejšej, chabejšej") vytrácajú v čoraz košatejšom životnom letokruhu. Súčasne sú čoraz dôležitejšie skôr fraktálové body akejsi všeobsiahlej špirály či kruhu. Začiatok a koniec takého útvaru je napriek hrdinkinej túžbe po vybočeniach, resp. v zhode s viacznačným charakterom písania a žitia (báseň cesta-necesta, prípadne: „neurčitosť začiatkov, / nepredvídateľnosť zavŕšení“) viac-menej daný ako „prehrávanie predobrazov“, alebo stopy „krvi rozpíjajúce sa pozdĺž unavených čiar života, / akoby (…) nejasných (…) ani ma už neláka čítať si / v ich vetviacej sa jednoznačnosti“. Hrdinka napriek tomu subjektívne verí v „neretušovaný obraz príbehu / /nezameniteľne môjho“.

Etela Farkašová sa vedome drží bokom aktuálnych (a potrebných) experimentov či poetických tendencií. V istom (skôr pozitívnom) zmysle je myšlienkové a tvarové podložie jej písania priam starosvetské. S ohľadom na svoju prevažujúcu umeleckú kvalitu a vyhýbanie sa myšlienkovej statickosti však predstavuje zásadný a rozhodne nie hodnotovo bočný prúd.

Derek Rebro, literárny kritik

PRAVDA | 23.09.2013
Etela Farkašová

Etela Farkašová

Do života priplávala zo Železnej studienky na okraji veľkého mesta. Príroda, hudba, knihy, to bol svet, v ktorom sa už v detstve cítila - a stále cíti najlepšie. Motívy hudby sa v jej textoch objavujú asi najčastejšie – preto tá spriaznenosť so svetom autorky ilustrácií, s ktorou ju spája už deväť spoločných knižných titulov, medzi nimi aj táto štvrtá zbierka veršov.

Autorku charakterizuje neistota v mnohých veciach, dokonca aj v tak elementárnej, či je poéziou to, čo píše. Čitateľ cíti túto neistotu v náznakoch možných interpretácií významu slov, vzťahov, postojov, hodnotení, ktoré tematizuje vo svojich prozaických i poetických textoch. Nie je to však neistota či bezradnosť prameniaca z nevedomosti, práve naopak, je dôsledkom filozofického uvedomovania si, že všetko má viac významov, než ako sa na prvý pohľad zdá. Jej výpovede majú pokojný, meditatívny, sugestívny tón a zároveň jednoduchú a pevnú štruktúru, takže sú presné a presvedčivé. Nie je to hra so slovami, je to skutočne poctivé hľadanie odpovedí na otázky, s ktorými je denne konfrontovaný každý vnímavý čitateľ.

V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sa všade ponúkajú instantné a definitívne(?) riešenia, viacerých zrejme mýli autorkina nejednoznačnosť. V civilizačnom hluku nie sú už schopní stíšiť sa, spomaliť, ponoriť do hĺbky, sformulovať vlastnú múdru myšlienku, lebo vždy sú poruke štandardné odpovede v línii všeobecného trendu. Pritom objavenie čara a inšpiratívnej hodnoty jej poetických textov, vycizelovaných z precízne vybraných slov do mozaiky širších významov, je podmienené práve tým spomenutým stíšením, ochotou čitateľa pozrieť sa na život bez optiky spoločenských klišé. Lebo vtedy sa zrazu otvorí svet skrytých významov, netušených možností, právd, ktoré sa bojíme priznať. Otvorí sa nám príležitosť kultivovať v sebe ľudskosť.

Ďalšie knihy od tohto autora:
Květoslava Fulierová

Květoslava Fulierová

Detstvo prežila v čarovnom prostredí moravsko-slovenských kopaníc. Keď v zime padali snehové vločky, čakala, že jedna z nich sa premení na žiarivú hviezdičku na jej dlani. Ich krehkosť a rozmanitosť jej mama zachytila ihlou a niťou do jedinečných tvarov. Svietili v celom byte, v dedinskej škole a celý život ju sprevádzajú ako symboly lásky a nádeje.

Láska k farbám a tónom zostala. Z Kopaníc odišla na Moravské Slovácko a neskôr do Brna, kde študovala hru na husliach a výtvarné umenie. V roku 1960 prišla do Bratislavy, ktorá sa stala jej novým domovom. Začala intenzívne kresliť a maľovať, na husle zostávalo stále menej času. Ale láska k hudbe sa začala odzrkadlovať vo výtvarných dielach a tak vznikali grafické a maliarske cykly – fúgy, prelúdiá, nokturná, sonáty, rapsódie, koncerty, symfónie.

Maliarka s dušou hudobníčky. Citlivá umelkyňa so schopnosťou racionálne spoznávať svet, ľudí, radosť, bolesť i lásku. Hľadá súlad a harmóniu. Nadväzuje dialóg znejúceho s namaľovaným. Detaily zo sveta hudby – struny, partitúry, korpusy huslí alebo dychových nástrojov, píšťaly organu – používa ako znaky transformované výtvarným videním. Príroda, svet rastlín, krehké krídla motýľov či vesmírne štruktúry vnášajú do jej grafík, serigrafií, monotypií, kombinovaných techník a koláží fantáziu a nadčasovosť. Vo svojich obrazoch citlivo spája formu s obsahom. Dýcha z nich pokoj, spomienky a sny. Zrejme preto jej diela prirodzene a harmonicky dotvárajú už deväť kníh autorky textu.

Ďalšie knihy od tohto autora:
zahrada.pdf
322 kB

Napíšte nám

Naše stránky používajú cookies na zabezpečenie plného rozsahu funkcií (registrácia/prihlasovanie, nákupný košík, online platba). Tieto cookies majú podľa účelu životnosť od 1 hodiny do 365 dní od ich vzniku. Ďalšie cookies môže ukladať analytická služba Google Analytics. Cookies neobsahujú osobné údaje v čitateľnej podobe a v žiadnom prípade sa nesprístupňujú tretím stranám. Ak nezmeníte nastavenie Vášho prehliadača, používaním našich stránok vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Viac informácií

Vaše nastavenie cookies: